4. Diel - Cesta domov
Všetko sa mi točilo, hlava ma bolela a mala som kŕče v bruchu. Už som cítila, že ležím na takej trocha tvrdšej posteli, prikrytá tenkou dekou. Triasla som sa od strachu a od bolesti. Bolela ma hlava. Hrozne. ,, Ááááu..." vzdychla som si. ,, S-sheryl??" jasal niekto. Po chvíli som rozoznala, že to bola mama. Začala som pomaly vidieť. Ale nie na dlho. Zvalila som sa do postele. Potom som uvidela len strop. ,, Si v poriadku, zlatko?" spýtala sa plačlivým, ale uľahčeným hlasom. ,, Čo mi je, mami?" spýtala som sa jej. ,,Sheryl, našla som ťa v kúpeľni odpadnutú. Rozbila si si hlavu a mala si otras mozgu. Skoro si si zlomila nohu, takže ju máš dosť narazenú. Bola si zbitá, samá modrina..." hneď som si spomenula, že to musel byť Elflied. Určite na mňa zaútočil. Kedy sa to vlastne skončí? Vďaka jednému chlapcovi som teraz obeťou vraha. Kto jej to vlastne bol? Možno priateľ, možno frajer, alebo brat..? Alebo si ho nejako zakliala na ulici. Jedno však viem určite. Nenechá ma pokoji. Buď túži ma zabiť, alebo je niečo ako Krvavá Marry... V mojom sne bola niečo ako upír. Zakusla sa mi do ruky a pila.. Bože. Dúfam, že to nebola nejaká predpoveď, čo sa stane. ,,Poležíš si tu ešte asi dva týždne." vzdychla si mama. Uvidíme, či aj tu budem mať "návštevy". Uvidím... ...DEŇ ODCHODU Z NEMOCNICE... ,,Máš zapnutý pás?" spýtala sa ma mama. ,,Mhm." zakivkala som hlavou. ,,Tak môžme ísť." Cestou som rozmýšľala, čo som zasa prepásla zo školy. Pozerala som sa z auta na okolité stromy. A potom som ju uvidela. Nebola oblečená, bola celá od krvi a pozerala sa na mňa lačnými očami. Prahnúcimi po krvi. Bolo až neuveriteľné sa na ňu pozerať. Bodala ma bolesť, ako vtedy, keď som ju po prvýkrát uvidela. Predýchavala som, zhlboka dýchala. Ona sa len divoko smiala. Som slabá. Taká slabá. Odmalička som si myslela, že mi odvahu dávali už v dojčenskej fľaši. Nikdy som sa ničoho nebála. Nevedela som, čo je to strach, bolesť, smútok, pocit, že zomriem... Ako to môžem teraz rozoznať? Všetko to cítim. V celom tele aj v mysli cítim, že ma nenechá na pokoji. Že ma bude pomaly zneškodňovať, až kým sa mi to nestane. Teraz to viem. Že zomriem neplnoletá, násilnou smrťou, ktorej by nikdo neveril. Nikdo by neveril, že môj život sa teraz stáva fantastickou (fantazírnou) rozprávkou. Thrillerom... Zažmurkala som a nikoho som tam nevidela. Toho Elflieda už vidím úplne všade. Šialené. ,,MAMÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!" zakričala som. Ale bolo úplne neskoro. Elflied sa divoko uškrnul. Zatvorila som oči a čakala som na náraz. Čas bežal. Oči som mala stále zatvorené. Náraz stále neprichádzal. Dokonca ani zima, ktorú som vždy v jej prítomnosti cítila. ,,Dievčatko? Čo ti je? Veď tam nikdo nebol..." posledné slovo mama povedala potichu. ,, Ibaže by ja." niečo som počula. ,,Prosím?" spýtala som sa trasľavím hlasom. ,,Ja som práve hovorila, že či nejdeme do obchodu, nemáme čo jesť." povedala začudovane mama. ,,Aha. Dúfam, že tak." druhú vetu som povedala absolútne potichu...