3. Diel - Preťaženie
Utekala som tak rýchlo, ako som len mohla. Prenasledovala ma.
,,Au." narazila som do niečoho, niekoho? Neviem. ,,Ahoj." pozdravila sa mi. ,,Nevieš, ako by som sa odtiaľto mohla dostať? Prosím." ,,Nedá sa dostať von. A je neskoro. Pozri sa za seba." ,,Pomoc.." vyhŕklo zo mňa neuveriteľne potichu. ,,Ale ale, kam by si chcela?" ,,Nechaj ma. Prosím." prosila som. ,,Neskoro. Si moja!" ,,ÁÁÁÁÁ! POMÓC!!!" zakričala som tak hlasno, že som z toho div neohlúchla. ,,ÁÁÁ! Pomoc..." zadychčala som sa. Bola som celá spotená a prikrývka bola celá dokrčená. ,,Bože.." ,,Tak, ako sa ti to teraz páči?" ,,ČO ODO MŇA CHCEŠ?!?!?! DAJ MI DO PEKLA POKOJ! UŽ ŤA MÁM PLNÉ zuby.." rozplakala som sa. ,,Budeš musieť ešte vydržať. Potom zistíš, prečo to robím. Pre zábavu, che-che-che." ,,Daj mi pokoj." udrela som do zrkadla. Odraz Elflieda zmizol. ...rozprávač... Omdlela, už nevládala. Elflied ju tak obťažoval, až omdlela. Nie, nie do večného spánku. Vyzeralo to tak. Snehobiela pokožka, spiace oči a zlaté vlasy, ktoré nemohli patriť nikomu inému, nehýbali sa a boli tvrdo položené o podlahu. Hlava bola nehybná. Iba brucho sa zdvíhalo a klesalo. Dýchala, snívala. O oblakoch, o nebi, o Elfliedovi, o pokoji..