1. Diel - Dievča
Vstala som z postele na zvonenie budíka, ktorý som včera zabudla vypnúť. Blikalo: 23th May 2009, Saturday, 7:00 (znamená 23. Máj, Sobota, 7:00). ,,Béé, hneď prvý okamih si pokazím.." dnes je prvý deň dlhoočakávaného víkendu a ja si ho hneď musím pokaziť...
Išla som do kúpeľne...
... a tam som sa upravila a šla som pozrieť raňajky, keď mi už, dokelu, ten prekliaty budík zvonil.
Mabel aj mama tam sedeli, jedli palacinky a boli tak zahĺbení do svojho rozhovoru, že ani nereagovali na môj pozdrav. ,,Dobré ráno dámy, vaša príbuzná sa vám zdraví a očakáva odpoveď." prečítala som to z jednej knihy, he:). ,,...hoj" pozdravila sa Mabel a ďalej si žrala palacinku, ktorá bola plnená nutelou, ktorú zbožňovala. ,,Dobré ráno, anjelik." pozdravila sa mi mama, akoby som mala šesť.
,, No ako si sa vyspinkala?" pýtala sa mama. ,,VYSPALA som sa na prd. Zvonil mi budík a k tomu ma aj bolí hlava.." ,,Aha." povedala mama sklamane, očividne mala dobrú náladu, ktorú som jej skazila tým ,,VYSPALA som sa na prd". Chvíľu tam Mabel aj s mamou kecali, kým ja som iba pichala vidličkou do palacinky, dnes mám taký čudný pocit. ,,Cítiš sa dobre, ségra? Nejako prudíš, čušíš a neviem ešte čo." ,,Hovor o sebe." ups, toto neni dobré. K Mabel sa tak správať nemôžem. ,,V poriadku, celý deň ti dám pokoj. A ak chceš, aj celý mesiac. Si mi FUK!" ,,Ani nevieš, aké máme rovnaké pocity." odpovedala som. ,,Fajn!" Mabel sa urazila. ,,FAJN!" mama sa bezradne pozerala z jednej na druhú a dala si hlavu do dlaní.
Ako som tak z kuchyne odchádzala, na kuchynských hodinkách bolo 8:30. Fuha, to som teda bola v kuchyni poriadne dlho. Až príliš, to som sa ani tej palacinky nedotkla. Zvonil telefón.
,,Prosím?" spýtala som sa do telefónu. ,,Dobrý deň, je tu prosím vás Mabel Flukerová? Pri telefóne jej priateľ." ,,Mhm.." Mabel má frajera? No super, aspoň spoznám, čo je to za týpka." ,,Slečna?" spýtal sa hlas v telefóne, trochu naliehavo. ,,Jaj, no... býva. Počkajte, prosím." zakryla som slúchadlo a zavolala som. ,,MABEL! MABEEL VOLÁ ŤA NEJAKÝ TÝPEK!" zavolala som, čo najhlasnejším spôsobom. ,,Ideem, božee..." zakričala mi naspäť. Vytrhla mi telefón z ruky. Počula som toto: ,,Prosím?! Ak ste nejaký blbec, zruším vás!... Jéj, Justiin?... Waw, ahoj.... No to vieš, že áno!... Ále, otravná ako vždy...." ďalej som už nechcela počúvať, pretože Mabel začala ochkať, vzdychať a líškať sa a to už by moc pre mňa nebolo:P.
Rozhodla som sa, že sa oblečiem a pôjdem von, v tejto cvokárni už vonkoncom nechcem byť a nemám na nič náladu, iba sa bezcieľne potĺkať po meste.
Na ceste som stretla jedno dievča a jedného fakt zlatého a pekného chalana, okamžite sa mi zapáčil. Usmial sa na mňa, potom na mňa žmurkol, úsmev som mu opätovala. To dievča, ktoré s ním bolo, to asi hneď uvidelo, zamračilo sa a uvalilo na mňa taký smrteľný pohľad. Prišlo mi zle, nevoľno, začala ma bolieť hlava a bola som unavená..
Dostala som závrat a bolesť, akú som si nevedela ani predstaviť. Spadla som na zem a posledné, čo som počula, bolo: ,, Už nikdy sa na neho neusmievaj, nech je pre teba mŕtvy, nepribližuj sa k nemu! Inak ťa zabijem..." bol to ženský hlas, ale... iný, temný. To bolo posledné, čo som si pamätala. Potom som omdlela..