10. Diel - Fakt nenormálna rodinka
Dnes bude diel hororový xD... Nenechajte sa zmiasť názvom xDD.
Sheryl ho od seba surovo odstrčila. Už chápala, prečo Axel neotváral ústa nad jeho sestrou. Už chápala. Vedela, že Axel je na tom omnoho horšie. Musí žiť život odporného bastarda. Navždy...
,,Hééj čo to robíš do pekla?!" zakričal Axel a pritom sa odhalil. Ani nechápal ako.
,,Aká si len hlúpa. Ako si si len mohla myslieť, že TENTO chalan je pre teba? Priťahuje ťa všetkým. Výzorom, vôňou, dokonca aj hlasom a očami... Nemôže byť nič iné... nič iné.." pomyslela si Sheryl, keď vtom..
...sa Axel zrútil na zem a začal desivo chrapčať. ,,Sheryl uteč! Rýchlo!" kričal Axel na Sheryl.
Sheryl sa zľakla, ako Axel vstáva a desivo sa na ňu pozerá. ,,Preboha!!!" zakričala z plného hrdla.
Rozutekala sa do tmavej noci aj keď vedela, že o mikrosekundu už môže byť v objatí upíra. Že sa to určite neskončí dobre. Priťahoval ju všetkým. Ale aj tak nemohla teraz ísť za ním. Je to ako keď Rose chcela vyskočiť z Titanicu. Nemohla to urobiť. Nemohla, nevedela. Áno, umieranie je ľahké, krátke, život je ťažší. Ale čo z toho? Prečo umierať? Každý tu má ešte nejakú prácu. Predsa musíte mať niečo, prečo žijete. Smrť je niečo ako opustenie. Keď zomriete, neviete, kam idete. Či budete v tajnom svete navždy blúdiť a hľadať svoju cestu do večného pokoja. Toto je večný pokoj? Smrť? To je irónia. Ako aj celý tento svet. Mafia od vás chce výkupné a keď im ho dáte, aj tak vám zabije manžela a hneď potom vás... Je to totálne psycho. Ako aj celý tento svet.
O PIATEJ RÁNO
Sheryl sa vracala domov opatrne. Nevedela, či tu náhodou na ňu nečíha.. Alebo sa stala sirotou? Spotené ruky sa dotkli kľučky na dverách..
A to, čo uvidela, ju, mierne povedané, šokovalo. Axel spal tvrdo na dlážke, bolo počuť tichučké chrápanie. Jeho svalnatá hruď (XD) sa dvíhala a klesala, dvíhala a klesala a hlava sa nehýbala..
Sheryl si sadla do kresla a "strážila ho". ,,Aká si len naivná... Myslíš si, že ťa bude milovať, ale veľmi sa mýliš.. Upír a človek.. Čo to trepem ako milovať???" pomyslela si.
Slnko bolo vysoko a on stále nič. Sheryl už ani nevedela, či je obed alebo ďalší deň. Mama je v Paríži a sestra sa fláka ktohvie kde. A potom sa zobudil. Ani nebol otočený hlavou k Sheryl a povedal: ,,Sheryl čo tu robíš?" spýtal sa. Sheryl sa ho už chcela niečo spýtať, ale on ju predbehol. ,,Tvoju vôňu spoznám vždy." povedal. ,,Vieš Axel nieje moc príjemné keď sa druhým rípeš do hlavy." zasmial sa. Postavil sa sa a spolu s ním Sheryl. ,,Sadni si." povedal a ukázal na pohovku.
,,Takže ako sa to stalo?" spýtala sa Sheryl na rovinu. ,,No, ja... Upírom som už od narodenia. Ale v 17 rokoch sa to začne tak nejak prejavovať, vyrastú mi zuby a potom to už ide samé... Je to to najhoršie, čo som kedy cítil. Predstav si, že niekoho na ulici uvidíš a naraz na ňho začneš mať chuť... Piť jeho krv... Som vrah, Sheryl!" potichunky hovoril. ,,A práve preto už nemôžeme byť kamaráti.. Na človeka, ktorého mám rád mám omnoho väčšiu chuť ako na nejakého neznámeho..." bolo jej do plaču.
,,Ahoj Sheryl. Mal som ťa rád." povedal a odišiel. Ticho a kľudne.
Sedela tam a po tvári jej stekali slzy. V podstate nemala prečo plakať. Nikdy so sebou nič nemali. Nikdy v živote. Sú len kamaráti a možno ani len to nie. S upírom sa nieje možné kamarátiť. Iba ak by ste VY boli upír. A to nieje ľahké. Hlavne v Sherylinom prípade. Vždycky mala nápadníkov, ktorý by sa nezmestili na päť prstov. Ale ako prišla nová škola, prišli aj noví spolužiaci. A ak sa niekomu Sheryl páči, nieje moc ľahké získať si ju. A teraz to je opak. Sheryl niekoho chce a on ju možno aj áno, ale nedá sa to... A to bolí...
...POKRAČOVANIE NABUDÚCE...
fotky nevidno
(nevidno, 30. 12. 2009 15:08)